Najväčší festival v Rakúsku a Strednej Európe rozložil svoje stany už potretíkrát na Panónskych poliach pri dedinke Nickelsdorf. Výborná poloha hneď pri slovenských a maďarských hraniciach navrávala, že pôjde divácky o medzinárodnú záležitosť, no skutočnosť bola napokon úplne iná. Z oficiálneho počtu 160-tisíc návštevníkov (po prvýkrát vôbec som sa stretol s pojmom „vypredaný festival“) bola podľa skromného odhadu absolútna väčšina domácich, bujaro oslavujúcich mládežníkov, pre ktorých naozaj nebol problém vysoliť viac ako 100 euro za lístok a ďalšie štyri európske peniaze za každé pivo, či nebodaj sedem za nejaký šialený miešaný nápoj.

Obrovské vzdialenosti v trojuholníku parkovisko – Red Stage (metalovejšie z dvoch mamutích pódií) – Blue Stage (masovejšie, v podstate mainstreamové javisko) si vyžadovali priam diabolskú logistiku, načasovanie, nadpriemernú športovú kondíciu a najmä pevné nervy z častokrát mäsiarsky brutálnych rozhodnutí medzi dvomi rovnako zaujímavými kapelami. Ponuka bola nesmierne zaujímavá. Takto nejako to dopadlo v prípade mojej maličkosti.

Deň prvý – horúčava a fantastickí MACHINE HEAD

Červené pódium ma samozrejme lákalo oveľa viac. V piatok o pol jednej to na ňom odpálila formácia IN THIS MOMENT. Zaujala jediným – speváčkou Brink, ktorá sa svojou vizážou nachádza niekde medzi Amy Lee a Angelou Gossow a pri efektnom trepaní blonďavou hrivou si decentne zakrýva široký dekolt. Pekne vrieskala táto dievčina, melodický spev jej išiel slabšie, ešte zúfalejšie boli neoriginálne, pseudomoderné emo-screamo nápady okolometliacich spoluhráčov. Ako úvod festivalu však v žiadnom prípade neurazili.
Dojem veľmi rýchlo a podstatne naprávajú švédski veteráni HARDCORE SUPERSTAR. Dokonalá štadiónová a festivalová kapela! Našlapaný, nadupaný, energický hard rock s výborným frontmanom, zohratou bandou okolo neho, vyšperkovaný hitmi ako „We Don´t Celebrate Sundays“. Prvý z veľkého množstva skutočne svetlých momentov tohtoročného Nova Rocku.
Prvá návšteva modrého pódia sa niesla v znamení švédskeho indie-rockového dua JOHNOSSI. Uspávanky pred treťou hodinou poobede na festivaloch naozaj nemusím, návrat do červenej farby však nie je o nič veselší – na „našom“ pódiu šantia ukážkoví americkí rednecks, totálna sedlač pod logom BOSS HOSS so svojím všadeprítomným kovbojským „yeeeehaw“ a country verziami všetkých možných i nemožných hitov. Utrpenie našťastie netrvá dlho a o chvíľu sa opäť môžeme venovať skutočnému umeniu.
MASTODON sa na veľkom pódiu strácajú, kolega Radicalcut mal pravdu, keď to konštatoval pri ich nedávnom predskakovaní legendárnym TOOL. Príliš statické vystúpenie zaujalo naozaj len hudobných a najmä muzikantských fajnšmekrov. Žiadna show (komunikácia Troya Sandersa s divákmi sa obmedzila na „hello“ v úvode a „cheers“ v závere koncertu), výlučná esencia umenia výnimočných inštrumentálnych borcov. Pozerať sa im na prsty (a ruky a nohy fantastického bicmana Branna Dailora) bol naozaj veľký pôžitok. Umocňoval ho reprezentatívne zvolený prierez celou tvorbou, naopak zmenšoval horší zvuk. Tak či onak, vidieť stovky rúk, ako vytlieskávajú úvod skladby „Sleeping Giant“, bolo vskutku nezabudnuteľné.

Veľké festivaly sú aj o šetrení síl. Tomu padla za obeť ska-veličina REEL BIG FISH. Vo viac ako tridsaťstupňových horúčavách si naozaj treba vyberať, komu venujete energiu a pozornosť pred pódiom. Na PAPA ROACH som sa však naozaj tešil, ich aktuálny album „The Paramour Sessions“ v podstate môžem, rovnako tak výbušný debut „Infest“ spred siedmich rokov. Tak trochu smiešne mi prišlo neustále volanie frontmana Cobyho po „hard core" fanúšikoch a hraní „old school“ skladieb, ale inak to bola kvalitná jazda. Riadne lietanie po pódiu v podaní všetkých zúčastnených a na záver povinné, tisíckami divákov zborovo odhulákané hitovice „Broken Home“ a „Last Resort“. Mimochodom, všimli ste si, že bubeník Dave Buckner vyzerá presne ako Diego Maradona?

Skutočne plnotučná show však prichádza až pod plachtou s motívom nového albumu „The Blackening“ božských MACHINE HEAD. Práve jemu bola venovaná podstatná časť koncertu progresívnych thrasherov na čele s výnimočným frontmanom Robom Flynnom. Jeho najčastejšie komentáre medzi skladbami zneli „this is fucking amazing, man“. Do konca vystúpenia sa nespamätal zo šoku, ktorý mu spôsobil odhadom vyše 30 tisícový dav. Prvé festivalové vystúpenie v Rakúsku bolo veľkým víťazstvom veteránov z Kalifornie. Zaujímavé pritom je, že svojich fanúšikov vôbec nešetrili. Našili do nás svoje najepickejšie, najkošatejšie a najdlhšie skladby. Okrem ukážok z „The Blackening“ potešil monolit „Imperium“, úvodná vec z výbornej dosky „Through The Ashes Of Empires“ a tiež jej strhujúci záver „Descend The Shades Of Night“ (známy ako „takto by zneli RUSH, keby hrali thrash metal“), venovaný všetkým, ktorí v živote niekoho stratili – Rob zamrazil zrevaním „Nova Rock, ste radi, že žijete?“. Dokonalý zvuk, božsky sólujúci Phil Demmel, neľudský bubeník Dave McClain, tvrdými údermi trhajúci blany na svojich kotloch, tradične skvele pózujúci basák Adam Duce, no a samozrejme Robert Flynn, ktorý (nemôžem nepoužiť veľmi trefné prirovnanie kolegu Straya o Davidovi Vincentovi z MORBID ANGEL na minuloročnom Brutal Assaulte) v tom momente vyzeral, ako keby celý festival riadil. Mohutné baranidlo „Old“ z debutu desaťročia „Burn My Eyes“ ako predzvesť skutočného pekla na záver.

Let freedom ring with a shotgun blast!

„Davidian“ sa zarezáva do desiatok tisíc fanúšikov, prvé slzy stekajú po tvárach skutočných „old school“ fans, lepší záver si MACHINE HEAD samozrejme nemohli zvoliť, aj keď bol pochopiteľne očakávaný. Miesto v prvej päťke najlepších koncertov Nova Rocku 2007 mám v tej chvíli jasné, rovnako tak viem, že opití pankáči a mierumilovné deti kvetov na slovenskom Hodokvase sa veru majú o dva týždne na čo tešiť.
Ani sa mi veriť nechce, že ubehli tri roky od pamätného ranného koncertu IN EXTREMO na Seneckých jazerách, keď ešte okolo tretej držali nemeckí námorníci pri živote posledných návštevníkov slovenskej edície festivalu Masters Of Rock. Ešte neuveriteľnejší je fakt, že je to celých osem rokov odvtedy, čo som sa rozprával s Dr. Pymontem, veľmi dôležitým hráčom na všetky možné dychové nástroje o vtedy novom, dnes legendárnom, prelomovom albume „Verehrt und angespien“ od kapely, ktorá v roku 1999 stála pred prvým veľkým skokom vo svojej fantastickej kariére. Dnes im kľačia pri nohách veľké haly a štadióny. Festival Nova Rock nebol výnimkou.
Obrovská pódiová výprava s veľkou maketou lode uprostred dávala tušiť príchod veľkých udalostí. A tie samozrejme prišli. IN EXTREMO sú vo skvelej forme a majú playlist plný hitov mixujúcich stredovekú hudbu s gitarovým nárezom. To druhé občas prevláda – vtedy pripomínajú skôr RAMMSTEIN (a plamene vystreľujúce z pódia tento pocit ešte umocňujú), no najneskôr od druhej skladby „Spielmannsfluch“ majú publikum plne vo svojej moci. Nepustia ho do konca koncertu – vďaka veľmi silným magnetom ako „Erdbeermund“, „Horizont“, „Herr Mannelig“, „Wind“, „Pavane“ či „Hiemali Tempore“. Veľmi príjemná bodka za prvým festivalovým dňom.

Deň druhý – tropické teplo, pár kvapiek dažďa a výnimoční LINKIN PARK

Dez Fafara je rocker ako vínko. O pol jednej poobede zreve na slušne zaplnený priestor pred červeným pódiom "dobré ráno, Rakúsko" a jeho DEVILDRIVER spustia riadne hustú paľbu moderného metalu. Celé je to viac o jeho hlase a charizme ako o kvalitných skladbách a zaujímavých nápadoch. DEVILDRIVER propagujúci svoj nový album "The Last Kind Words" však rozhodne potešia kopu fanúšikov a patria k slušnému priemeru festivalovej nádielky.
Márne som čakal vo vyše tridsaťstupňovej horúčave osviežujúci severský vánok. Oteplilo sa ešte viac. Ružová košielka, narúžované ústa, zvláštne pohyby panvovou časťou tela - nemám vôbec nič proti tomu, keď umelec dáva voľný priechod ženskej časti svojej osobnosti –za predpokladu, že je jeho tvorba zaujímavá. Bohužiaľ, nie je to prípad fínskych chlapcov(?) NEGATIVE. Nepomáha im ani vychýrený producent Hiili Hiilesmaa, ani snaha o nadviazanie na tradíciu, ktorú ešte v osemdesiatych rokoch naštartovali natupírovaní machri ako Michael Monroe. Znalci zachytia ponášky na HIM či THE 69 EYES a tiež nejaký ten náznak toho, čo tak veľkolepo zvládajú HARDCORE SUPERSTAR, no celé je to nejaké nemastné-neslané. Jedna z najhorších kapiel tohtoročného Nova Rocku.

Horší boli už len Nóri APOPTYGMA BERZERK, na ktorých je zaujímavý asi iba ich názov. Predstavte si stokrát vylúhovaných PAIN miestami "vyšperkovaných" euro-danceovými klávesami po vzore "nezabudnuteľných" 2UNLIMITED. Fuj!
Nuž ale nepatrí sa odpľúvať si, keď vás čaká fajnová hostina v prvotriednej spoločnosti. Kalifornskí náladotvorcovia ISIS boli presne takou partiou. Komunikácia s publikom znovu žiadna - presne v štýle MASTODON, ale tá hudba, priatelia, za nich hovorila práve hudba. Prekrásne vystavané, dokonale gradujúce košaté kompozície plné fantastických, miestami riadne tvrdých, masívne gitarových, inokedy zasa krehko melancholických nápadov. Bolo to hypnotizujúce, no zároveň fantasticky pestré a vďaka dobrému zvuku skvele fungujúce aj za slnečného dňa na veľkom festivale. Viem si predstaviť, aký zážitok to musí byť v klube pri vyčačkanej videoprojekcii, ale aj toto malo obrovskú silu. Ak s niečím porovnávať, tak rozhodne s koncertom THE OCEAN na minuloročnom Brutal Assaulte. ISIS sú v mnohom podobní, ale oveľa civilnejší, menej divokí. Toto bolo to pravé občerstvenie v zdrvujúcej horúčave!

Srdce ma bolelo, keď som od ešte hrajúcich ISIS bežal na modré pódium na koniec koncertu írskych veteránov THERAPY?, ale tak to už na veľkých festivaloch chodí. Treba si stanoviť priority, a jednou z nich je rozhodne aspoň časť koncertu pánov okolo Andyho Cairnsa. Prišiel som na najlepšie - nestarnúci muzikanti práve nakladali exportné kúsky ako "Die Laughing", "Teethgrinder", "Screamager", "Nowhere" a samozrejme "Stories". Veľmi by ma mrzelo, keby som o niečo takéto prišiel - repete na slovenskom Topfeste určite musí byť!
Americkí blázni ILL NINO mali byť ďalšou lahodnou pochúťkou, no akosi mi zhorkli vo vyprahnutom hrdle (štyri eurá za pivo nedám ani za ten svet, zvlášť keď cédečká SLAYER boli po osem). Juhoamerickými rytmami a melódiami nasiaknutá párty s množstvom bubienkov a tvrdých nu-metalových riffov ma až zúfalo nebavila, nezaberali ani hity typu “Te Amo… I Hate You” – ILL NINO jednoducho nemali gule, v tej chvíli som bol rád, že napokon absentovali na Brutal Assaulte 2006. Nemali by tam čo robiť.
LORDI mám rád... na CD. Naživo sú fakt dosť zlí – všeličo napovedalo ich aktuálne DVD a hoci vystúpenie na Nova Rocku bolo o poznanie kvalitnejšie, stále sa natískala otázka, kto by bol na to inštrumentálne zúfalstvo zvedavý, ak by títo fínski pacienti nemali na ksichtoch svoje povestné masky.

Že sa to dá aj bez nich, dokazuje úspešne už nejaký ten rok Corey Taylor so svojou kapelou STONE SOUR. Album „Come What(ever) May“ patril minulý rok k najlepšie hodnoteným a tiež najlepšie predávaným metalovým nosičom, čo len potvrdilo úspešné turné. Festivalové koncerty si páni evidentne užívajú – najmä teda Corey, ktorý podával fantastický spevácky výkon. Bez jediného zaváhania zvládal vrieskané i melodické polohy, dokázal pritom behať, skákať a šantiť po pódiu. Drsný úvod v podaní očakávanej „30/30 – 150“, návraty k debutovému albumu „Stone Sour“, stredná časť setu odľahčená akustickými baladami a záver opäť nárez. To som však už nevidel, keďže ma to znovu ťahalo na Blue Stage, kde začínali svoje vystúpenie 30 SECONDS TO MARS.
Jared Leto je zaujímavý chlapík. Obstojný herec, spevák, gitarista, skladateľ s anjelskou tváričkou a tak trochu rozorvanou dušičkou (niektorí jeho kolegovia z branže hovoria, že je to len trápna póza, ale viete, ako to chodí s ohováraním a závisťou). Jeden z posledných koncertov na veľmi dlhú dobu sme v podaní tejto kapely mali možnosť vidieť práve na Nova Rocku. A stál veru za to. Sebavedomie pánom z 30 SECONDS TO MARS rozhodne nechýba – tričká s nápisom naznačujúcim kultový status tejto pomerne mladej formácie a „úplne originálne a neošúchané“ intro „Carmina Burana“ od Carla Orffa ma trochu zneistili, našťastie nasledovalo kvalitné rockové predstavenie. Hneď na úvod potešila parádna „A Beautiful Lie“, z rovnomeného aktuálneho albumu nechýbali výborné „The Kill“, „The Story“, „Was It A Dream?“, rovnako zaujímavé boli ukážky z debutového albumu. Jared šokoval svojím nasadením – neustále pobehoval po pódiu, s gitarou i bez nej. V pauzách bol zvláštne zamyslený („Pozrite sa na tú krásnu oblohu! Škoda, že sa vo svete deje toľko zlého. Musíme si viacej užívať takéto nádherné dni.“), v priebehu skladieb naopak divoký a emotívny. Neuveriteľná charizma, herecké umenie prenesené na rockové pódium a k tomu všetkému vypaľovačka „Attack“ na úplný záver. Veľká spokojnosť.

Tá sa ešte znásobila príchodom LINKIN PARK. Tí boli spolu s PEARL JAM asi najväčším lákadlom tohtoročnej edície tohto monštrózneho podujatia. Zaujalo už gigantické pódium, na ktorom mali svoje vyvýšené, no úplne rovnocenné postavenie bicie Roba Bourdona a notebook s dídžejskými mašinkami, za ktorými flegmaticky postával Joe Hahn aka Mr. H. Nový album “Minutes To Midnight” zbožňujem, čakal som teda koncert, ktorý ma bude baviť. Rozhodne nie show, ktorá ma odpáli do vesmírnych výšok. “One Step Closer” hneď na úvod, aby nebolo pochýb, kto to tu dnes bude mať celý večer v réžii. Okolo 60, možno aj viac tisíc ľudí sa v tej chvíli dostáva do varu. Zvuk je fantastický, playlist ešte lepší. Nechýba nič podstatné, pridanou hodnotou sú výkony muzikantov, inštrumentálne, gramcové, samplové a rapové srandičky, 100-percentný výkon oboch frontmanov (je zaujímavé, že Shinoda je oveľa lepší davový manipulátor ako príliš premýšľavý Bennington). Podpora nového albumu bola viac ako dostatočná – zazneli napríklad “Given Up”, “Leave Out All The Rest”, všetkými divákmi fantastický vytlieskaná “Bleed It Out”, v závere singlovka “What I´ve Done” nasledovaná fantastickou “Faint” z predchádzajúcej dosky “Meteora”. Medzitým “Numb”, “Breaking The Habit”, “Somewhere I Belong”, “In The End”… jednoducho pecka za peckou a aby toho nebolo dosť, konečne aj zopár kvapiek dažďa. Jediných a posledných za celé tri dni.

MARYLIN MANSON mal byť zlatým klincom druhého dňa. Nebol. Nový album „Eat Me, Drink Me“ som ešte nepočul a po zhliadnutí rakúskeho koncertu naň veru ani nemám veľmi chuť. Vražedne nudná dramaturgia postavená na pomalých, na prvé počutie nie veľmi chytlavých nových záležitostiach, ktorej nepomáhali ani zaručené hity typu „Sweet Dreams“, „Disposable Teens“, „mObscene“ či „Fight Song“, Manson po každej skladbe trieskajúci svoj mikrofón o zem (zrejme aby sa členovia jeho crew nenudili) – jednoducho a jasne jedno veľké sklamanie a v mojom prípade predčasný odchod ku skutočne sladkým snom.

Deň tretí – (áno, do tretice) krásne slnečno a najlepšia kapela na svete

Na festivaloch sa mi vždy oplatí jeden skvelý trik. Aspoň na pár hodín vypadnúť z areálu do diametrálne odlišných podmienok. Človek pookreje, nazbiera síl a po návrate má k tej špinavej mase ľudí hneď akýsi lepší vzťah (zámocká reštaurácia so svadbou a cukráreň na dvoch predchádzajúcich ročníkoch Brutal Assaultu potvrdia). Poriadna sprcha, noc vo vlastnej posteli, dobrý obed – boh žehnaj Bratislave vzdialenej iba 40 kilometrov od Nova Rocku!

Čerstvý a vysmiaty sa teším na mojich miláčikov CHIMAIRA. Nesklamali. Obrovské nasadenie, new metal ako remeň, hneď na úvod titulná skladba z výborného nového albumu „Resurrection“, fantasticky spievajúci, skáčuci, lietajúci frontman Mark Hunter, sústredenie sa na skôr kratšie, rýchlejšie, údernejšie songy (na rozdiel od žánrovo porovnateľných MACHINE HEAD) a záver v podobe famóznej „Pure Hatred“. Refrén I Hate Everyone letel k oblohe z tisícok úst.
DRAGONFORCE ma milo prekvapili. V mnohom ich zachránil výborný zvuk a krásne čitateľné nástroje všetkých zúčastnených vrátane speváka a hoci to nie je moja šálka čaju, celé dve skladby som sa na ich šialený speed metal veru vydržal pozerať.
Keď som už začal s tými šálkami čaju, švédsku značku CLAWFINGER by som vedel vychutnávať celé hodiny. Jedno z najlepších vystúpení na Nova Rocku 2007 sa začalo najlepším introm, aké som kedy na koncerte zažil. Dokonalým spôsobom spracovaná titulná melódia z klasickej bondovky „Goldfinger“ s textom o živote v kapele CLAWFINGER. Úžasné intro, úžasný koncert. Samozrejme, že postavený najmä na lámačoch krkov typu „Nigger“, „A Whole Lot Of Nothing“, „Biggest & The Best“ alebo „Two Sides“, no nechýbali ani ukážky z výbornej novinky „Life Will Kill You“ (titulná a s ňou aj „The Price We Pay“ a „Prisoners“). Nové veci hrali Švédi naživo po prvýkrát a hoci to pre nich bolo, ako skonštatoval frontman Zak, veľmi zvláštne, svoju úlohu zvládli na jednotku. Okrem tradične nadmieru pohyblivého Zaka (dvakrát si zaplával v dave), zaujal aj šašo kapely, klávesák a spevák Jocke Skog – neustále žartíky a úsmevy na všetky strany v podaní tohto týpka v perfektnom tričku „Super Swede“ nemali chybu – vrcholom bolo zborové „Happy Birthday“ pre milo prekvapeného stage managera. Dobrú náladu preniesli CLAWFINGER nielen na ľudí pod pódiom, ale veľkú časť z nej si nechali aj na nasledujúcu autogramiádu. Z nej bolo celkom jasné, ako radi sú spolu a ako veľmi si vychutnávajú to, čo robia. A robia to samozrejme skvele – zlatý klinec programu, nesmrteľnú „Do What I Say“ si zborovo odspievalo pekných pár tisíc divákov.

Americkí DROWNING POOL nemali šancu preskočiť riadne vysoko postavenú latku. Podliezali ju smiešnym spôsobom – jednou z prvých skladieb bola, pre mňa osobne už takmer neznesiteľná odrhovačka „Rebel Yell“. Od DROWNING POOL mám rád tvrdé, nadupané veci typu „Hate“ alebo „Sinner“, no ich vysúpenie na Nova Rocku bolo celé príliš rockové, mäkké, plytké a v konečnom dôsledku nudné. Mal som chuť na tvrdú a osviežujúcu hašlerku, namiesto nej mi chceli ponúknuť presladené želé. Nie, ďakujem.
Božský Alexi vybieha na pódium. Ešte predtým, ako hrabne do strún, letí z jeho fínskej huby do riadnej výšky povestný chrachel. Fantastické, presne takto som si to predstavoval. S CHILDREN OF BODOM mám dlhoročný problém. Ako raz vtipne konštatoval kolega Vudré, „viem presne, čo by sa mi na nich malo páčiť... aj tak sa mi to nepáči“. CHILDREN OF BODOM si jednoducho cestu do môjho srdca asi nikdy nenájdu. Neviem, či je to tými presolenými klávesmi, alebo hrozným vrieskaním pána Laiha, v každom prípade dostalo posledné čerpanie síl pred veľkým finále veľmi rýchlo prednosť.
Prerod WITHIN TEMPTATION z gýčovej gothic-metalovej inštitúcie na decentnejšiu, sympaticky civilnú rockovú kapelu som uvítal už v súvislosti s novým albumom „The Heart Of Everything“. Nezostalo iba pri hudbe, pódiová výbava taktiež zaznamenala primerané zmeny. Žiadne obludné kulisy nerušili príjemný koncertný zážitok. Krásna Sharon pobehovala po pódiu ako lesná víla – v letných šatočkách a naboso. Spievala jedným slovom úžasne (smola, že jej vypadol zvuk mikrofónu práve v poslednom prídavku „Ice Queen“), nevadil ani Keith Caputo pustený z pásu v singlovke „What Have You Done“ či opočúvaná „Mother Earth“. Potešila srdcovka „Hand Of Sorrow“. Pekne rýchlo to sympatickým Holanďanom odsýpalo, príjemnejšie čakanie na vrchol festivalu si viem sotva predstaviť.

Po takmer deviatich rokoch znovu vpredu, v kotli na SLAYER. V Prahe na ľavej strane pred Jeffom Hannemanom, teraz vpravo pred Kerrym Kingom. Neverte hlasom, ktoré už nejaký ten mesiac kuvikajú, že kalifornskí vrahúni zostarli, hrajú zle, nebaví ich to a podobne. Táto kapela je nesmrteľná, neprekonateľná, nenapodobiteľná, jednoducho a jasne najlepšia na svete.
Už v podstate tradičné intro „Darkness Of Christ“ nasledované smrtiacou otváračkou „God Hates Us All“ (prvou a poslednou ukážkou z „bostaphovskej“ éry) rozpútali absolútne peklo v minimálne dvadsaťtisícovom dave. Tom Araya si s úsmevom vychutnáva niekoľkominútové skandovanie „Slayer, Slayer“, napije sa zo šálky horúceho čaju (na hrdlo si po jeho zlyhaniach v minulosti očividne dáva riadny pozor) a po flegmatickej konštatácii „I guess you´re ready“ nasleduje zrevanie „Waaaaar Enseeemble“. Peklo pokračuje. Hmla, prevaha červených svetiel, fantasticky hobľujúci muzikanti. Staré (z dnešného pohľadu takmer rockandrollové) fláky „Captor Of Sin“ alebo „Die By The Sword“ nasledované klasikou „Postmortem“ a „Spirit In Black“. SLAYER nezanedbávajú ani nový album „Christ Illusion“ – prikladajú do kotla s kúskami ako „Jihad“, „Skeleton Christ“ alebo „Cult“. Veľmi rýchlo prichádzajú najväčšie evergreeny – v absolútne zdrvujúcich kombináciách. „Romantická“ takmer balada „Dead Skin Mask“ nasledovaná totálnou hymnou „Seasons In The Abyss“. Pár slov o vojakoch pred „Mandatory Suicide“ bude žiaľ mať stále svoju aktuálnosť, temné myšlienky však spoľahlivo zaháňa pekelný triumvirát „Raining Blood“, „South Of Heaven“ a „Angel Of Death“. Fantastické, neopakovateľné, jedinečné. Takéto pocity vo mne dokáže vyvolať naozaj iba minimum hudobných zoskupení. SLAYER sú neohrozene v ich čele. Najzaujímavejšie na tom všetkom je, že všade okolo mňa sa kráľovsky bavilo ohromné množstvo mladých ľudí s vekovým priemerom maximálne 17 rokov. V úplne prednom rade si dokonca vystúpenie štyroch pánov po štyridsiatke očividne vychutnávalo viacero násťročných čučoriedok Ako som vravel, táto kapela je nesmrteľná.

Unavený, zničený, opálený ako robotník na stavbe diaľničných oblúkov pri Žiline, ale vrcholne spokojný a šťastný. Lepší úvod do festivalovej sezóny som si ani nemohol vybrať. Zostáva zopár odrobiniek a druhý vrchol leta – Brutal Assault. Vidíme sa v kotli!